Slovenské zdravotníctvo #DOVÝVRTKY

Sedím na rozheganom sedadle, ktoré drží pohromade pravdepodobne len sila vôle a obrovská žuvačková guča nalepená zospodu.

Oproti mne na rovnakej zrúcanine sedí mamička v ogrcanom tričku. Dieťa jej nezastaviteľne reve pri nohách, no po hodine a pol už nemá sily ho tíšiť, tak mu len podáva kukuričnú sušienku so slovami: „Ešte to tu chvíľu vydrž, miláčik.“ Jedna slza zúfalstva sa jej skotúľa po bucľatom líci, druhú už stihne zastaviť.

Predo mnou sa naháňa asi päťročný chlapec s o niečo mladším dievčatkom. Chlapček ťahá dreveného káčera, dievčatko sopeľ.

Na prebaľovacom pulte pani v bielej blúzke mení plienku svojmu dieťatku. Asi má hnačku. Blúzka už nie je biela, pani zlostne zadrapí dlhé upravené nechty do gumy na pulte. Nehovorí nič.

Pán v obleku a najlepších rokoch vchádza do miestnosti s dvomi kávami z automatu. Vôňa lacnej žbrndy s trochou mlieka na chvíľku prehluší zápach zohavenej bielej blúzky. V tom doňho vrazí dievčatko a v päťsekundovom závese aj sopľový závoj.

Chlapček s káčerom hodí tyčku rovno do rozliatej kávy a vtedy vyjde sestrička a s úsmevom na tvári prehodí: „Pani doktorka čerpá prestávku.“

Na burácanie rozhnevaného davu si len mrmle popod nos: „Robíme do výšky svojho platu.“ Prekročí zvratky a rozliatu kávu, vyjde von, sadne si na schody a zapáli si cigaretu.

Tlak sa mi zdvihne na 790 a po tomto výroku sa odpracem na záchod, pretože sedím na pohotovosti s chronickou sračkou už dve hodiny a necítim si ritný otvor ani oblasti v okolí štyroch kilometrov.

Dostavím sa pred jediný záchod pre detskú aj dospelú pohotovosť pre nežnejšie pohlavie a zaradím sa za pani, ktorá má buď problémy so štítnou žľazou alebo s McDonaldom. Vybavená servítkami a vlhčenými utierkami som pripravená tu stráviť ďalších dvadsať minút svojho života, ale nejako ma to neberie, lebo šanca, že by som sa počas svojho pobytu na záchode dostala na rad, je mizivá.

Trasľavé želé v tričku s tigrovanou potlačou opúšťa priestory toalety a po tom, čo tam zanechala, som si už stopercentne istá, že štítnou žľazou to nebude.

Vreckovkou s dvojmetrovým odstupom dvíham dosku, obkročím mláčku tekutiny na zemi a so zadržaným dychom sa snažím vycikať.

To, že na jedinej detskej pohotovosti v Bratislave nemajú na hajzloch ani mydlo a ani papier, by som ešte prekusla. Predsa len sa tie štátne dotácie akosi rozkrádajú, že?

Ale to, že tam nemajú ani upratovačku, to už je kapánek problém.

Lenže počkať, oni ju tam vlastne majú. To len ja hlúpa som zabudla, že Slováci predsa robia do výšky svojho platu.