Mladé a sprosté. Také sme boli. Mali sme holé pupky a svet nám ležal pri nohách. Pubertálne výrastky mužského pohlavia s nezvladateľnou rannou erekciou tiež. Linkou za tri éčka z DMky sme si maľovali čapaté krídielká a kradli mamám mejkap, ktorého odtieň nám vôbec nesedel. Vyzerali sme ako pomaranče. A aj tak sme si pripadali také krásne.
Krásne a nespútané. Deti, ktoré sa v maminých lodičkách cítili tak dospelo. Vykračovali sme si ako primadony smerom k našej obľúbenej čajovni, kde sa počet ženských zadkov na jednu vodnicu rovnal výške zľavy. Keby som dnes stretla na Obchodnej svoje štrnásťročné ja, kúpila by som si u Číňana papuče a hodila ich po sebe. A potom ďalšie. A ďalšie. Hádzala by som tie päťkorunové patoky do svojej blonďavej hlavy tak dlho, až by sa vyparila. Až by prestala existovať a moja stupidita by sa rozdelila medzi desiatich náhodných okoloidúcich. A potom by som išla do Mekáča a kúpila si nugety. Radšej byť tlstá ako sprostá. (*ba, dum, bss*)
Ležali sme zabalené v huňatej ružovej deke a do zadku nás pichali roztrúsené čipsy. Cibuľkovo smotanové. V telke Zack a Cody privádzali pána Mosebyho do šialenstva, na oblohe žiaril mesiac v splne a baldachýn nad posteľou nasakoval marihuanovým dymom. Iksypsilon sedel na zemi.
Vlastne ani neviem, o čom sme sa v ten deň rozprávali. Myslím, že on mlčal. Moja drahá blábolila niečo o nesmrteľnosti chrústa a lakoch na nechty a mne sa točila hlava. Trochu z ganje a trochu z neho. Drahá sa išla osprchovať, my vykutrať chladničku.
Sedíme na pohovke s rožkami a Bambínom s dátumom spotreby pred dvomi týždňami. Nedá sa to žrať. Miestnosť páchne skysnutým mliekom, my sa bijeme o deku. V krku mám guču veľkosti Saturnu a pred očami milióny jeho prstencov vo všetkých farebných prevedeniach. Trochu z ganje a veľa z neho. Sme tri milimetre od seba, som paralyzovaná a neviem pohnúť malíčkom na ľavej ruke. Keby nežmurkal, prisahám, že svet sa zastavil.
Desať, deväť. Uisťujem sa, že existujem. Že nesnívam.
Osem, sedem. S červenými očami a suchom v hube sa tomu verí skutočne ťažko.
Šesť, päť. Cítim jeho dych na svojich perách. Asi si nečistil zuby.
Štyri. Ten debil ma pobozkal.
Tri. Nie je to debil.
Dva. Neviem, čo mám robiť.
Jedna. Leží na mne, jeho ruka pod mojim tričkom.
Nula.
Bežím hore schodmi a zamykám dvere od kúpeľne. Drahá stojí pred zrkadlom a prstom si naťahuje špičku nosu. „Vyzerám ako prasiatko. A neviem si odpľuť.“
Zdola počuť buchnutie vchodových dverí.
„Prečo si nešla za nami?“
„Bála som sa, že spadnem dolu schodami.“

Tak veľmi som to chcela v ten deň spraviť. S ním. Ale tak veľmi som sa bála. Až tak veľmi, že som sa o dva týždne vyspala s jeho najlepším kamarátom. (*potlesk poprosím*)
Nebolo to bolestivé. Nebolo to príjemné. Nebolo to nič. Len zlomok okamihu, spomienka, ktorá by o pár rokov ostala len rozmazanou nejasnou machuľou v mojej mysli, keby ktosi kedysi nepovedal, že prvýkrát to má byť výnimočné. Krásne. Romantické.
Sračky.
Zvyšky mojej nevinnosti ostali na rok nepranej plachte nejakého prehúleného kreténa bez budúcnosti a zvyšky zdravého rozumu asi ráno odplávali v bublinkách malinového sprchového gélu dolu odtokom. Tri minúty som sa oddala jeho neskúseným rukám a puk. Nezabudnuteľná magická spomienka vytvorená, chcete ju uložiť do systému?
Mám na výber? Asi nie.
Celé čaro splynutia dvoch milujúcich sa duší a vášnivých tiel sa zmenilo na telocvik lachtaních mláďat. Fasa. Jedno bongo to hádam spraví.
Vrátila som sa k drahej domov, zrenice sťa hokejové puky. Kuchyňa smrdela ako spálený hrniec a mesiac starý použitý tampón. Zistila som, že sa snažila urobiť popcorn v hrnci, lebo im ešte nezapojili mikrovlnku. Pôvod pachu menštruačnej krvi som sa rozhodla pre vlastné duševné zdravie neskúmať.
Sedela na pohovke len v gaťkách a s nervami sa dobíjala do konzervy s tuniakom. Keď som vošla, zlomila si necht.
„No co?“ zamumlala s prstom vrazeným v ústach.
„Vraj fajčím ako bohyňa.“
„A? Si?“ Kvapka krvi jej stiekla dole ukazovákom.
„Nie. Už nie.“
„Paráda.“ Objala ma. Ja som sa cítila ako skúrené hovno bez štipky dôstojnosti. Oči mi padli na jej odreté kolená. „Cvičila som stojky na fitlopte.“ Ani ma to neprekvapilo.
Moja vagína bola v plameňoch, mala som pocit, akoby mi tam niekto strčil zapnutú zbíjačku. Cítila som sa ako ropný vrt alebo ako Mariánska priekopa. A tak decentne ako piča. Za zvučky Hannah Montany som zaspala na pohovke. A po prvý raz v živote sa mi nesnívalo absolútne nič.


(pozn. autora - všetky veci sexuálneho charakteru sa udiali po mojich 15 narodeninách, neboj, mami)







Všetky dni sú rovnaké. Zobudíte sa, vyžeriete polku chladničky, nejaký čas proste len existujete, pozriete si večerné spravodajstvo, zistíte kto umrel a aký chuj je americký prezident, potom dve hodiny sledujete okukané tváre a miliónkrát opakované reprízy a idete spať. Stereotypný kolobeh života – rozlepíte oči, prežívate, spíte. A potom sa ohliadnete dozadu. A všetko je úplne inak.
Babke pribudlo zopár vrások, vám nejaký ten špek a váš obľúbený seriál už prestali natáčať. Leto sa prelína zo zimou, vaša enormná spotreba dezodorantov sa rapídne znižuje a obdobie umelých jesenných listov na Instagrame každej americkej youtuberky pomaly prechádza do obdobia vešania svetielok nad posteľ a DIY vianočných darčekov pre ľudí, ktorí precitnú 23. decembra a to už je kapánek po funuse.
Ale tento rok bol veľmi dôležitý pre moje duchovné ja. A s malými krôčikmi prichádzajú kurva veľké zmeny. Nové obzory, myšlienky, názory a pocity. Tu je zopár ľudí, ktorí mi dovolili nahliadnuť do tých ich a odčerpať z nich, čo potrebujem.

Tento rok som sa začala výrazne zaoberať svojou sexualitou a sexualitou vo všeobecnosti. Veľmi ma zaujali rôzne pohľady a názory na sexualitu, no najviac mi v tejto sfére zarezonovali dve osoby. Hoci sú to úplne protiklady, práve ten kontrast a možnosť všimnúť si tie diametrálne odlišnosti medzi nimi ma fascinoval a asi aj vždy bude.

Prvá z týchto dvoch osôb ma zaujala svojou otvorenosťou už vo facebookovej skupine. Mala kontroverzný blog, nebála sa nahoty ani svojho vlastného tela. Nemala strach odhaliť všetky zákutia aj napriek tomu, aký je internet v dnešnej dobe krutý a záludný. V prvom momente mi to prišlo trochu pochabé, možno až hlúpe, že bez ohľadu na budúcnosť a možné následky niekto len tak vycapí na blog fotografie svojho nahého tela. Ale keď som ju spoznala bližšie, pochopila som. Nebojí sa byť nahá na internete lebo sa nebojí byť nahá ani v reálnom živote. Patrí to k nej. Je to predsa jej telo, jej prirodzenosť, jej vlastná podstata, s ktorou môže narábať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. A to vo svojich očiach aj robí. Rada skúša nové veci, nové podnety na reakcie jej vlastného tela. Rada experimentuje v sexuálnej sfére, či pomimo nej. Mnohí by ju nazvali kurvou. No pre mňa je to pestrofarebná osobnosť s bujarou fantáziou a nevybláznenou detskou dušou. Najviac ma však asi zasiahli tieto jej slová: „V obchodě kde jsem dělala se často lidi neukázali podruhé... Nebo jen zřídka. Bylo to zajímavé stihnout si z nich něco vzít během té chvíle, kdy jsem s nimi musela mluvit.“ Boli nádherné, nepokurvené a čisté. V troch vetách opísaný celý princíp bytia. Čerpať z čoho sa dá, vstrebávať a vychutnávať.

Druhou osobou je žena s obrovským srdcom a charakterom, žijúca v šťastnom partnerskom vzťahu takmer bez sexu. Tento druh spolužitia medzi dvomi ľuďmi mi nikdy celkom nedával zmysel, lebo sex som brala ako vyvrcholenie lásky dvoch ľudí. Tak načo sa od toho odvracať? A ako je to vôbec možné? Neviem. Netuším. A ani to nechcem zisťovať. Ale akceptujem to. Kedysi som považovala veriacich ľudí za bláznov, čo sa snažia prisúdiť svojmu zjaveniu sa na tejto planéte nejaký hlbší význam. A snažia sa ho vnútiť aj všetkým ostatným, lebo keď nežiješ podľa ich zásad si zlý človek. Smilník. Dostaneš sa do pekla a tam bude baci, baci po zadočku. No po rozhovore s ňou a doplnení mojich poznatkov o nejaké knihy som zistila, že ich Boh je len iné pomenovanie pre môj vesmír. Môžeš slivku nazvať paradajkou, no ona neočervenie. Stále to bude slivka. A tak isto to je aj v tomto prípade. Môžeš veriť v Boha, vesmír, kráľovnú jednorožcov alebo božstvo posvätného hovna, je to úplne jedno. Ži tak ako uznáš za vhodné. Ale nikomu to nepchaj, pretože rovnako ako si mal právo vybrať si svoju vieru ty, má na to právo každý jeden človek. A ak ona verí, že jej telo je jej chrámom, ktorý si okrem jej manžela nezaslúži nik, tak jej prajem veľa šťastia a pevnej vôle. A aby svoj chrám vložila do rúk niekoho, kto si to zaslúži.

Moja bývalá spolužiačka Martina ma inšpirovala svojim odhodlaním pomáhať ľuďom v Kamodži. Táto expedícia však stojí nekresťanské prachy, a hoci ja sama sa vždy snažím pomôcť, kde sa dá, keby som mala toľko peňazí pohromade ja, viem, že by som sa radšej išla na dva týždne vyvaľovať na Maldivy. Alebo jedla veľa pizze. Alebo si nechala odstrániť celulitídu na zadku (aj keď by to pri tom množstve pizze  nemalo dlhodobý efekt). Ale tak každý má svoje priority, no. Ona sa rozhodla mať dve brigády, vyrábať šperky, byť 24 hodín bez jediného slova a skákať z budovy kvôli environmentálnej pomoci na opačnej strane zemegule. Beriem. Schvaľujem. A obdivujem. Ak vás to zaujalo, prípadne máte nejaké otázky ohľadom jej expedície, odpovede nájdete TU. A ak by ste sa chceli aj vy podieľať na tomto jej projekte, prispieť môžete TU. Nenavádzam vás, ani nič podobné, ale 50 centov, ktoré nebudú chýbať vám, môžu pomôcť niekde inde. A možno vďaka vám vyrastie nový stromček. Odporúčam ľuďom, ktorí nechcú mať deti, aby tu po vás ostalo niečo živé. A aj tým, ktorí ich mať chcú, lebo stromček v Kambodži je predsa len menšia investícia. A možno bude taký rozkošný ako tento. 



Tento rok som veľa čítala a rozvíjala sa. A dve knihy do mňa vložili trošku väčšie úryvky svojich strán ako iné. Louise Hay vo svojej knihe Miluj svoj život opisovala pre mňa úplne nepochopiteľný uhol pohľadu na život a existenciu ako takú. Rozprávala príbeh, ako sa premilovala až k uzdraveniu z rakoviny. Ako ďakovala za všetko. Ešte aj za účty za vodu. Povedať vám viac by nemalo cenu. Takú knihu treba držať v rukách a čítať. Zobrať si, čo potrebujete a zvyšok odložiť na čas, kedy naň budete pripravení. A ja som z nej toho potrebovala naozaj veľa. Hoci ešte nie som v štádiu ďakovania Telekomu za vystavenie faktúry na sumu, za ktorú by som nakúpila jedlo pre celý menší kontinent, som úplne inde ako som bola pred jej prečítaním.
Humans of New York je kniha plná čriepkov zo života úplne neznámych ľudí. Príbehy ľudí, ktorí sa okolo vás len mihnú na ulici či v obchodnom centre. Mám tu zopár mojich obľúbených. Niektoré sú úsmevné, iné smutné. Ale všetky majú svoje čaro, lebo ich napísal sám život.
PS: Ospravedlňujem sa za kvalitu fotiek, ale je Silvester, v izbe mám tmu ako v análnom otvore a som lenivá ako voš ísť aj do chladničky, nieto tu ešte hľadať fasa uhly a nasvietenie pre pekné fotky. Ďakujem za pochopenie. 

EDucatingShanny je kanál na youtube. Shanny, hoci vyzerá tak maximálne na 15, má už niečo po tridsiatke. Dvanásť rokov je vydatá a dvadsaťpäť rokov trpí rôznymi formami poruchy príjmu potravy. Kanál si založila na zdieľanie svojho každodenného života. Keď si ho založila, predstavila sa: „Hi, I´m Shanny and I have an eating disorder.“ Dnes už tomu tak nie je. Zo slúchadiel počúvam jej zvonivý hlas a viem, že sa usmieva: „Hi, I´m Shanny and I am recovering from an eating disorder.“ Som na ňu hrdá, hoci ju vôbec nepoznám. Jej videá som začala pozerať práve v období, kedy sa moja úzkostná porucha prejavila asi najsilnejšie za celý môj život. A keď som videla, že človek je schopný meniť návyky, s ktorými je zžitý dvadsaťpäť rokov, tak aj ja môžem zmeniť niečo, čo ma ovláda pár mesiacov.

Keď mi prvýkrát vyhodilo na YouTube song od Sabriny Carpenter, myslela som si, že len ďalšia Disney hviezdička nevie, čo od dobroty. Kurva som sa mýlila. Krásna, mladá, talentovaná, blá, blá, blá. Aj keby vyzerala ako Martinka z Turca a jej hlas pripomínal jeleniu ruju, nič by to nezmenilo na týchto slovách.
„And if the riptide comes to get me, pulls me under, it won't upset me, I'll go down. I'll throw the white flag of surrender, knock me down, not forever, just for now.“ Pochopte to, ako uznáte za vhodné.

Tento rok bol jeden veľký chaos. Asi ako každý iný doteraz a asi rovnako ako všetky tie, čo ešte budú. Ale ja to tak mám rada. Ďakujem mojej rodine, že to so mnou zvládla a ďakujem aj sebe, že som to nevzdala. A som tu. Pijem detské šampanské a jedným uchom počúvam „klavírnu hudbu na sústredenie sa“. Nepomáha, lebo nejaký debil vonku púšťa petardy. Ale čo, veď Silvester je len raz do roka. Tak si ho užite, vidíme sa na budúci rok. Milujte sa a množte sa. Kým sa to ešte dá. Lebo po sviatkoch budete radi, že sa pohybmi vyvrhnutej veľryby vôbec vykotúľate z postele. 

Môžete si ich predstaviť ako malé modré chumáčiky nežnosti poletujúce večnosťou a nekonečnom. Alebo ako farebný zhluk elektrických nábojov, neúprosne hľadajúci schránku, ktorá túto silu ochráni a premení na produktívnu a tvorivú. Či ako červené pulzujúce plamienky, ostré a temperamentné.
Duše. Nemusíte v ne veriť. Každý má vlastnú ideológiu o živote. O vzniku, prežívaní, milovaní a zániku. O láske a o poslaní. A o podstate celého toho kolobehu, nikdy nekončiaceho toku energie a bytia.
Žijem v presvedčení, že nie som telo. Nie som len obal, pozlátka na povrchu. Nie som len štruktúra, hmota. Nie som len kopa svalov a kostí, ktoré sa kedysi z nejakého neznámeho dôvodu rozhodli tvoriť celok. Ja, moja skutočná podstata, je na úplne inej úrovni existencie. Nemožno sa jej dotknúť, no môžete ju cítiť. A vnímať.
Toto presvedčenie do veľkej miery ovplyvňuje aj moju sexualitu. Určitú časť svojho života som žila s myšlienkou, že som homosexuálne orientovaná. Bolo to zhruba od mojich jedenástich rokov, možno trošku neskôr. Najprv som len pozorovala, že prítomnosť niektorých dievčat v mojom okolí mi je omnoho príjemnejšia a prirodzenejšia ako prítomnosť chlapcov alebo aj iných dievčat. Neprikladala som tomu nijaký veľký význam, bola som ešte deculo a to, že sa lepšie cítim v obklopení rovnakého pohlavia, mi pripadalo celkom normálne.
Lenže potom prišlo obdobie ranej puberty, kedy si dievčatá začali žehliť vlasy a chlapci prestali používať sprchu. A neskutočný zápach potu, prebitý lacným deodorantom, ktorý sa na mňa valil z chlapčenských lavíc, ma priviedol k myšlienke, že toto asi nie je úplne to, čo ma priťahuje. Nechcela som zdieľať svoju intimitu s niekým, kto si mení trenky raz za týždeň a každých desať minút si škrabe gule.
No potom zmutovali, zaplatili účet za vodu a povytláčali si všetky tie hnisavé jebáky z čela a ja som sa dostala do spoločnosti, kde sa okrem mojej vekovej kategórie začali pohybovať aj muži. Starší, ktorí už boj so svojim potom a pubertálnymi narážkami na ženské poprsie v intervaloch každých sedemnásť sekúnd vyhrali. Sálala z nich istota, pocit bezpečia a určité vzrušenie. Páčilo sa mi to.
Na strednej škole som sa začala verejne označovať za bisexuálku. Hoci aj v tejto škatuľke mi bolo tesno, zatiaľ opisovala môj vnútorný mišmaš najlepšie.
S touto menovkou som sa napokon stotožnila. Vedela som, že sa mi páči ženská neha a praktické uvažovanie. Hebký dotyk jemnej pokožky, keď vyjdú zo sprchy a voňajú ako rozkvitnutá záhrada, plná malín a lupeňov ruží. Na druhej strane som pod prstami rada cítila mužské strnisko a pocit ich útulného objatia mi vtieral túžbu ostať v ňom naveky. Označenie bisexuálna orientácia mi teda otvárala dvere k obom týmto cestám. Ani jedna z nich nebola tŕnistá a nedobytná, obe ma vítali s otvorenou náručou a v tom čase mi to prišlo presne tak v poriadku.
Avšak čím viac som čítala, skúmala svoje myšlienky, pocity a túžby, tým viac som vedela, že za chvíľku ma táto škatuľka neudrží a explodujem a pretečiem cez jej okraje ako horúca láva. Vedela som, že moje vnútro nerozdeľuje ľudí na mužov a ženy, heterosexuálov, bisexuálov, transsexuálov ani nič podobné. Vedela som, že moje vnútro neznáša dávať menovky a triediť ľudí podľa toho, či sa narodili s penisom alebo vagínou. Moje vnútro, moja duša, sa jednoducho len zaľúbila do druhej duše a to, aký obal si v tomto živote zvolila tá druhá duša, mi je srdečne jedno.
Dlho som to ale nevedela pomenovať. Nevedela som, čo som, nedokázala som konkretizovať svoju orientáciu ani to, kto a prečo ma priťahuje. A potom som našla TOTO video. Hoci to možno s autorom obaja ponímame po svojom, ja som konečne našla odpoveď na svoju nepokladanú otázku. Som MULTISEXUÁL. Vzrušuje ma ženské aj mužské telo, ale vzájomná príťažlivosť medzi nami je tvorená symbiózou našich duší.

Na záver by som dodala, že neodsudzujem žiadnu sexuálnu orientáciu, pretože cesta každého z nás je odlišná. No zároveň jedinečná a dokonalá svojím vlastným spôsobom. A každý má právo milovať a byť milovaný takým spôsobom, ako to jeho modrý chumáčik vyžaduje. 


Všetci horlivo nakupujú vianočné darčeky a ja so svojou poslednou stovkou na účte len premýšľam, či budem budúci týždeň držať očistný pôst alebo mi vyjde aspoň na vifonku.
Neznášam tématické články, takže je celkom paradoxné, že práve ja jeden píšem. Ale keďže mi pri rannej cige skoro odmrzol malíček a vianočné osvetlenie mi visí pod oknom už nejaký ten piatok, nejako ma to naladilo. Mám chuť obliecť si svoje Minnie Mouse pyžamko, schúliť sa pod paplón a žrať medovníčky. Lenže moja babka usúdila, že keďže už bývam sama, som dostatočne veľká na to, aby som neslávila Vianoce a tak sa na mňa s milými medovníčkami asi zvysoka vyserie. Čo samozrejme celkom narúša moje babušivé plány.
Toto je oficiálne prvý rok môjho života, odkedy som sa naučila cupitať a milovať Vianoce, čo som nebola na vianočných trhoch. To, že som tam posledné dva roky bola len kvôli cigánskej, je nepodstatné, podstatné je to, že tento rok si ju s najväčšou pravdepodobnosťou nedám. A nedám si ani lokše, ani punč a ani jablko v karameli.
ALE!!! Aj napriek tomu, že vzdialenosť medzi mojím bytom a vianočnými trhmi, sa mi momentálne zdá ako tristosedemnásť svetelných rokov, hýbem sa. Dokonca myslím, že aj správnym smerom.
Začala som brať lieky. Takže hoci sa vďaka nim budím každú hodinu, ruky sa mi trasú ako osika a pri sexe sa neurobím, som schopná ísť tri zástavky autobusom bez záchvatu a dokonca som bola minulý týždeň vonku na celých a neprerušovaných 26 minút! Na to, že ani nie mesiac dozadu som nebola schopná prejsť z jednej strany chodby bytovky na druhú, je to pre mňa posun míľovými krokmi. A mám naozaj silný pocit, že to najhoršie mám už za sebou a všetko už bude len a len lepšie. Ale to pokojne môže byť aj tými vianočnými reklamami. (Z Olinky, Boborovského a Poštovky mi už decentne jebe.)
Aj napriek tomu, že dnes sa mám za posledný týždeň asi najhoršie, ovanul ma ráno na balkóne akýsi pozitívny náboj. Neviem, či si len susedia podo mnou ubalili jedno predvianočné a vyfúkli na mňa nejaké pozostatky, čo sa v mojej hlave zmiešalo s Poštovkou a nesadlo mi to alebo som len konečne vzdala svoj vnútorný boj proti všetkému, čo by mi mohlo pomôcť a prestala som sa utápať vo svojej bezbrannosti. Ale v konečnom dôsledku je to úplne jedno.
Je to jedno, lebo znovu verím. Že to bude lepšie. Že ešte niekedy vyjdem na ulicu a budem slobodne dýchať. Relaxovať. A vznášať sa.
Asi to fakt bolo to predvianočné.

Milujte sa, množte sa a popri všetkých tých komerčných pičovinách nezabúdajte na to, o čom to celé je. 

   
 
... a myslím si, že niekto by mal. 

1.        Sebaláska 


    Celý problém tejto zvrátenej doby pramení z faktu, že ľudia sa nemajú radi. Každý deň si obzeráme v zrkadle svoje faldíky a šedivé korienky vlasov, vyčítame si svoje reakcie na určité situácie, to, akí nemožní sme boli zase v práci a to, koľko čokolády sme preto na truc zožrali. Nenávidíme samých seba, viníme sa za to, že naši rodičia s nami nie sú spokojní, lebo domov nosíme zlé známky, že spolužiaci nami opovrhujú, lebo sme tuční, chudí, malí, širokí, čapatí a neviem ešte akí. Robia si z nás srandu, nikdy si neodpustia uštipačné poznámky, zaženú nás do kúta a vylievajú na nás presne to, čoho sami máme dosť. Nenávisť voči sebe samým. Toľko šikany pramení z toho, že deti nevedia, ako mať radi samých seba. Rodičov to nikto nenaučil, nemajú to ako svojmu potomstvu predať. A oni to pritom tak veľmi potrebujú počuť a cítiť. Že sú potrební, milovaní, unikátni a dokonalí každý svojim jedinečným spôsobom. Že sú presne také úžasné bytosti, na aké sa so závisťou pozerajú v telke a želajú si byť ako oni. Toľkým konfliktom by sa dalo predísť, keby tým deťom niekto ukázal cestu lásky. Ale oni ich radšej učia fyziku. A keď za nimi príde nešťastný rodič, že prekladá dieťa na inú školu, lebo na tejto ho šikanujú, s udiveným pohľadom dávajú ruky preč. Veď to predsa nie je ich chyba, no nie?

2.       Dievčenský pokec 

   
    Pamätám si jedinú prednášku o menštruácií akú sme na základnej škole kedy mali. Pani, ktorá sama vyzerala, že je jej prednáška nepríjemná, sa snažila vysvetliť partičke dospievajúcich dievčat, čo to kurva vyteká z ich vaginálneho otvoru a potom nám rozdala darčekové balíčky s tromi vložkami a menštruačným kalendárom na minulý rok. A potom si spomínam na otázku z Bravíčka, kde sa dievča pýtalo, aký je rozdiel medzi vagínou a pochvou. A úprimne? Ja sa jej ani nedivím, že nemala páru. Veď ako by aj mohla. Čo ma privádza k ďalšej príhode, keď som bola pred niekoľkými rokmi s mojim otcom na dovolenke a dostala som jednu zo svojich prvých menštruácií. On mi len bez slova podal tampón a ja som ani za tú riť netušila, kam si to akože mám strčiť. Nie každý má s rodičmi natoľko otvorený vzťah, aby sa mohol opýtať na veci, ktoré sú pre polovicu populácie ešte stále tabu. Kam sa pchá tampón? Čo mám robiť, keď je tri sekundy pred sexom a môj močový mechúr ide explodovať? A jeho gule tiež? A čo mám robiť, keď to už robíme? A keď to nechcem robiť vôbec? A keď stále? A keď chcem uvariť takú dobrú sviečkovú ako moja babka? Ako zašijem ponožku? A ako zadržím prd na dve hodiny, lebo sme na obede s jeho rodičmi? Ako sa vhodne obliecť na svadbu? A do kostola? A kedy je už moja prdel na legíny príliš objemná? Toto a ešte mnoho ďalšieho. Príprava na svet, ako ho zvládnuť elegantne a s gráciou, ako byť dáma aj keď máš na tričku grcku od dieťaťa, jednou rukou miešaš guláš a druhou utieraš okakanú riťku. Je toho toľko, čo treba vedieť a čo sa od žien očakáva, ale uznávam, taká Pytagorova veta vám v budúcnosti určite tú ponožku zaštopká.


3.       Na slovíčko, gentlemani 


    Tak ako aj dievčatá v dospievajúcom veku, nepochybne aj chlapci majú veľa otázok. Od svojho tela, cez ako zbaliť babu až po ako nájsť deodorant, po ktorom nikto nezistí, že som sa už dva týždne nesprchoval. Nestačí im povedať, že ženu si treba vážiť, treba im ukázať ako. Ako sa stať dobrým mužom, ako spraviť ženu šťastnou, ako zarobiť peniaze a uživiť rodinu.  Ako ju nenabúchať na prvom rande. A ako sa správať, keď náhodou hej. A ktoré sú vhodnejšie frázy, ako „Hej, čaja, popiči prdel!“.  Ako byť chlapom, s ktorým sa nebojí vyjsť večer z domu, lebo keby ju chcel niekto okradnúť, tak budem ziapať viac ako ona.  Nemôžeme sa diviť, že gentlemani vymreli, keď ich k tomu nikto nevedie. A aby sme neboli duplom prekvapení, keď jedného dňa budeme potrebovať, aby sa chlapi postavili za našu vlasť, že vytiahnu ajfony a hromadne si postnu selfíčko s filtrom zo snapchatu. #doboja #totoneporazis #somtakfadedzesanamnalenkuknuautecu


4.       Starostlivosť o naše telo  


    Načo vlastne existujú výživový poradcovia? A na kerú Mariu sa v škole učím o bunkovom delení, keď z nej v osemnástke vyjdem a ešte stále ani netuším, čo mám vlastne vôbec žrať? Chcem byť vegán alebo paleo alebo chcem do konca života tlačiť len pizzu a skončiť v jednej z tých reality show o extrémnych nadváhach? Ako cvičiť zdravo, aby to vyhovovalo môjmu organizmu? Čo si napatlať na agresívne akné? Neviem, nikto mi to nepovedal, tak skočím na YouTube a vyrobím si nejakú prudko úžasnú lepidlovú masku, ktorú strhnem aj s polkou kože na tvári a kúskami svalového tkaniva pod ňou. Ale to nevadí, veď vyzerať ako malomocná nie je až také zlé. Aspoň môžem strašiť susedove deti.



5.        Duševné poruchy 


    Počula som mnoho dievčat, ktoré rozprávali svoj príbeh o poruche príjmu potravy. A veeeľmi veľa z nich začínalo nedostatočnou edukáciou v tejto oblasti. Nevedeli, čo všetko to so sebou prináša. Zaslepene išli za svojim cieľom, za vysnenou postavou, ktorú videli na Instagrame, lebo jednodňová hladovka za to predsa stojí. A to vracanie taktiež nevyzerá až tak zle. Za dokonalú postavu je to celkom nízka cena. O vypadávajúcich zuboch im totiž nikto nepovedal a o tom, že možno vďaka tomu jedného dňa nebudú môcť mať deti asi tiež nie. Ale duševné poruchy nie sú len anorexia a bulímia. Len sa o nich najviac hovorí. Ale je tu mnoho iných a ja sama viem, že ľudia trpiaci nimi majú často pocit, že sú úplní blázni a nemajú sa na koho obrátiť. Myslím, že výchova v tom, ako predísť niektorým chorobám alebo ako sa správať k ľuďom, ktorí ňou už trpia, by bola v tomto uponáhľanom svete plnom stresu a depresií namieste. Lebo psychické choroby ešte nikdy neboli takým „trendom“, akým sú teraz, no aj napriek tomu o nich ľudia vedia hovno. Veď odkiaľ by aj mohli, keď v školských osnovách dali prednosť velikánom ako Hviezdoslav, či Timrava. A to, že im decká skapínajú pred očami od hladu a od žiaľu ich nejako veľmi nesere. Zavrieť oči je vždy najjednoduchšie. 

Už dávno som zistila, že keď je v mojom živote všetko v poriadku, nie som schopná napísať ani riadok. Hoci mám množstvo nápadov a vnútro mojej hlavy vyzerá ako záchodová misa v Dole v piatok večer, keď vystupuje Pil C a všetky pätnásťročné „dospeláčky“ -  nepoznajúce  hranicu medzi decentnou opitosťou a vzájomným si podopieraním hlavy, aby sa ani jedna z nich neudusila vlastnými zvratkami – si objednávajú dvojité shoty. Pretože je to strašne „kúl“. Ale to už je o inom.
Keď som sa dala dohromady s mojou polovičkou asi rok som nenapísala ani slovo. Vlastne skoro dva. A bolo to pochopiteľné – trávili sme spolu každú sekundu, chodili sme na výlety, pozerali filmy, jedli pizzu a špárali sa v nose. Všetko veľa. A uznajte, že medzi tlačením kukuricovej pizze a lovením gigantického šušňa sa článok napísať nestihne. Ale vtedy mi to nevadilo. V mojom živote bolo všetko v poriadku. Dni plynuli, slniečko svietilo, z našich pizzových seáns som pribrala asi dvestotrinásť kíl a bolo mi to u prdele. Bola som šťastná. A vôbec mi nevadilo, že nemám čo hodiť na papier. Jediný, koho to sralo bola moja bývala učiteľka slovenčiny, pretože som jej prestala nosiť príspevky do literárnych súťaží. Tak ma na oplátku začala viac skúšať. Bola zlatíčko, ja viem.
Ale vadí mi to teraz. Vadí mi to, lebo všetko v mojom živote je napiču a ja mám pocit, že keď už neviem ani písať, tak nemám už vôbec nič.
Dala som výpoveď v práci. V práci, ktorú som mala rada, ktorá ma bavila, kde som sa cítila dobre. Mala som rešpektujúcu šéfku a príjemnú kolegyňu, ktorá bola ochotná dávkovať mi čokoládu po pásikoch, aby som ju nezožrala celú naraz. Dala som výpoveď v práci, ktorá sa mi naskytla ako dar z nebies a presne zapadala do konceptu života, aký som chcela viesť a žiť. Strašne som sa tam tešila a po dvoch mesiacoch som bola nútená odísť.
Lebo tá vec v mojej mysli narástla do gigantických rozmerov.
Lebo nie som schopná opustiť svoj byt ďalej ako vyniesť smeti. A na schodoch už dostávam závrate. Nemôžem dýchať. Zahmlí sa mi pred očami. A celý okolitý svet prestáva existovať, som tu len ja a pocit, že každý ďalší schod mi stlačí hruď o kúsok viac až ma napokon úplne rozdrtí.
Lebo keď je na semafore červená, trhám si vlasy a škriabem si ruky.
Lebo neviem, čo sa so mnou deje.
Lebo neviem, či s tým mám bojovať alebo sa s tým mám skamarátiť.
Lebo neviem, či som ešte normálna.
Lebo by som veľmi rada vyhľadala pomoc. Ale nemôžem. Nedokážem to. Tak veľmi by som chcela, ale bojím sa.
Mám neuveriteľný strach. Dvadsať štyri hodín denne ma zožiera strach o to, koľko ešte toto bude pokračovať. Koľko som toho ešte schopná zvládnuť. Koľko strachu a hnevu a bolesti a smútku a zlých momentov sa zmestí do mojej schránky, dokiaľ nezačne praskať. Alebo dokiaľ ju sama nezničím.
Som väzeň vo svojom byte, som väzeň vo svojom tele, chcem žiť ale nedokážem sa pohnúť.
Akoby som úplne prestala fungovať.
Akoby všetko, čím som bola, odišlo a ostala len táto trasúca sa kôpka nezvládnutých emócií.
Akoby sa všetky moje sny a ciele posunuli o miliardu svetelných rokov do neznáma. Alebo zmizli úplne? Ako mám vedieť, keď ich už viac nevidím?
Keď už viac nevidím vôbec nič?

PS: Ak toto číta niekto z mojej rodiny, ľúbim vás a ďakujem. 


Vo veľkom ružovom domčeku na kamenistom útese, vo svojom malom kráľovstve mieru a pokoja, žilo dievčatko. Drobné stvorenie, dobre ukryté pred pokrytectvom vonkajšieho sveta, spávalo v posteli s nebesami, obklopené obláčikmi vône levandule v bavlnenom bodkovanom pyžamku.
Keď ráno rozlepila oči obklopené vejárom mihalníc, tešiac sa zo slnka utekala urobiť si kakao. A potom sa celý deň hrala pri útese s motýľmi.
Tak žila. Na okraji bytia, bez strachu, že by mohla spadnúť do útesu, že by mohlo čokoľvek narušiť dokonalosť a čistotu týchto momentov. Že by čokoľvek mohlo poškvrniť rovnováhu tohto miesta.
A potom prišla jedna kurva na obrovskom čiernom Cadillacu. Havranie kučery jej padali na plecia zahalené čiernou koženkou. Dlhým opätkom rozkopla dvere, hodila kufre do predsiene a premaľovala polovicu domu na čierno. Do dózy na kakao nasypala kávu a na okná namontovala hrubé rolety. Usadila sa v ružovom huňatom kresle, blatové čižmy si vyložila na stolík a so sarkastickým úsmevom sledovala, ako sa vystrašené dievčatko krčí v kúte a v drobných rúčkach zviera medveďa.
„Nezíraj tak na mňa a prevleč tie hnusné chlpaté vankúše. A mimochodom, som Nora a od teraz tu budem bývať. Nečakala som, že tu už niekto je, dom vyzeral byť... opustený. Ale to nevadí, len mi ukáž spálňu, ktorá je trochu menej ružová ako ostatné,“ rozhliadala sa, nesúhlasne krútiac hlavou. „A skoro by som zabudla, ty si?“

 Nebola schopná slova, tak vám to poviem ja. Volá sa Amália. Amália a Nora. Moje dva hlasy. Hlasy v hlave, ktoré nikdy neutíchajú a donekonečna sa prekrikujú.
Amélia ma drží nad vodou. Vie, že všetky pozitívne myšlienky, ktoré vyšlem vesmíru naproti sa mi vrátia. Verí v silu optimizmu a vďaka nej som aj ja občas len dievčatko, ktoré zabalené v deke chlípe kakao.
Nora je tak trochu beštia, moje malé synonymum trpkej reality. Vie mi dať päsťou priamo do brucha a nehnúť ani brvou. Rada sa hrá s ohňom a pozerá hororové filmy, aj keď vie, že Amália potom nebude celú noc spať. Necháva v chladničke zhnité pomaranče a na záchode prázdne rolky od toaletného papiera. Je to príšerná podnájomníčka. Niekedy celé dni vymenúva škaredé veci, inokedy plače a maskarovými slzami špiní pohovku. Ale potrebujem ju.
Potrebujem ju, aby tvorila kontrast. Aby som cítila, kedy som šťastná. Aby Amália neostala navždy dieťaťom, ktoré sa nedokáže brániť a konečne vyrástla. A vyvinula sa v moju obrovskú silu a prednosť.

 Píšem vám ich príbeh preto, aby ste vedeli, kam sa môj blog bude uberať. Pretože hoci na jednej strane chcem písať o životnej motivácii a nachádzaní vnútorného pokoja, druhá časť môjho bytia túži písať o všetkom, čo je v tomto svete nahovno. Takže aby ste si nemysleli, že si tu na blogu kakám do huby, nájdete tu oboje. Podľa toho, ktoré z mojich dievčat bude mať práve potrebu povedať niečo svetu. A podľa toho, ktoré z nich práve stojí na okraji útesu a cíti, že stráca pevnú pôdu pod nohami. 

Predstavujem vám moju huňatú zatrpknutosť. Zoznámte sa. 



Otvorím youtube a kliknem na video s názvom „MY SKIN ROUTINE.“ Z obrazovky na mňa hľadí štíhla plavovláska s agresívnym akné a v ruke drží tu najväčšiu chemickú *** (za tri hviezdičky dosaďte slovo, čo začína písmenom „p“ a končí na ičovina), akú si na tvár hádam môže napatlať. A presne to aj robí, patle a patle a patle a s úsmevom na tvári hovorí do kamery, aké úžasné hydratačné účinky na pleť tá fľaštička zázračného sajrajtu má. A ja si doma za počítačom búcham hlavu o klávesnicu a už ani netuším, či mi je do plaču alebo do smiechu.
Prepínam video na čosi s názvom, ale dávam jej rutinám ešte poslednú šancu. „MY TRAVEL ROUTINE“ hovorí popis. Super, zajtra cestujeme, to sa hodí. Po tom, čo som videla moju mamu napchať celý náš majetok do mojej tašky na cvičenie a môjho otca natrepať dvoje plutvy do batohu veľkosti jednej A4-ky, ma už asi žiadne jej „packing tips and tricks“ nedostanú. Ale pre tých, čo si nevedia poskladať tričko to bola nepochybne veľmi náučná časť videa, o tom nepochybujem.
Ten vtipný moment tohto videa prišiel však až po tom. Blondínka sedí na zemi pred zrkadlom, vedľa seba položený ten lodný kufor so skrášľovacími produktmi a s podkladovou bázou hovorí, že na cestu je vhodný len ľahký mejkap. Pozerám na ňu ako si tam sedí v tureckom sede a jej sedemdesiat pupákov mi radostne kýva na dobrý deň, lebo ešte aj oni vedia, že keď na seba ten ľahký mejkap nacápe, zajtra ich tam bude minimálne dvakrát toľko.  
A potom to príde. Podkladová báza, aby mi to tých desať hodín v aute vydržalo na mieste. Mejkap na zjednotenie pleti, lebo po siedmych hodinách spánku som červená. Korektor na zakrytie nedokonalostí (dovoľte mi letmo sa pousmiať). Highlighter (ja fakt neviem ako sa toto povie po slovensky) na lícne kosti, bronzer tesne nad ne, aby pekne vystúpili a ešte preto, že po spánku mám veľmi bledú pleť. Z rovnakých dôvodov použijem veľmi neutrálny a prirodzený odtieň lícenky. Podkladovú bázu na očné viečko a jemný očný tieň vo farbe šampaňského, lebo inak by som ráno vyzerala ako to dievča zo Suicide Squad, že? Očnú linku nepoužijem, pretože ako som na začiatku hovorila, je to len veľmi jednoduchý mejkap na prekrytie hlavných nedokonalostí. Ale natočím si riasy a použijem maskaru, aby mi opuchnuté oči aspoň trochu zväčšila. Pery si len jemne pretriem balzamom, aby boli celú cestu svieže a hydratované a nakoniec všetko zafixujem sprejom, aby moje veľdielo nestieklo s kvapkami potu prvých desať minút.
No neviem ako ona, ale ja by som po desaťhodinovej ceste do Chorvátska vyzerala s akýmkoľvek mejkapom ako postavička z hororového filmu, ale s týmto jej jemným minimálne ako masový vrah po úspešnej akcii.
Mimo toho, že teraz vyzerá presne ako nanuk s orieškami obliaty bielou čokoládou, na záver dodáva niečo v štýle, aby ste sa po ceste nezabudli odmaľovať a nedráždili tak zbytočne svoju pleť (v tomto momente už decentne plačem od smiechu).
Ak si sa našla v tomto článku, potom si prosím poriadne prečítaj moje posledné slová:
1.         Žiadna chemická kozmetika ťa akné nikdy nezbaví, maximálne ho učičíka na pár týždňov či mesiacov a potom ti to akné tak parádne zmutuje, že už ti nepomôže ani svätená voda.
2.       Akné, tak ako všetky ostatné vonkajšie prejavy, má nejakú príčinu zvnútra. Kozmetické prípravky (či už tie chemické alebo prírodné) neriešia príčinu vzniku akné, len upravujú výsledok.
3.       Nemusíš utrácať celú výplatu na drahé kozmetické prípravky, ktoré v konečnom dôsledku nemajú žiadny finálny efekt. Ja osobne používam na tvár len tri prípravky:
1.        Čistiace mydlo na tvár s aktívnym uhlím od značky Manna (nájdete TU) alebo Soľné mydlo s eukalyptusom, bergamotom, rozmarínom a levanduľou od značky Mylo (TU)
2.        Kvetová voda – pomarančový kvet od Soaphorie (TU)
3.       Ghanské bambucké maslo s levanduľou a čajovníkom (TU) alebo keď nemám peniažky, jednoducho prídem do kuchyne, strčím prst do kokosového oleja, s ktorým varím, a mojej pokožke nič nechýba.
Na záver by sa asi hodilo dodať, že mám pleť ako bábätko. Nemaľujem sa vôbec, lebo viem, že mojej pleti to neprospieva a mám svoju tvár rada takú, aká je. Cítim sa vo svojej koži pohodlne a to je veľmi dôležité. A keď sa náhodou aj vyhádžem, viem, že to nie je kozmetikou, ale chybu treba hľadať niekde v jedálničku.



    


...a celkom sa v živote zíde ich vedieť.

1.     Peniaze vám v živote neprinesú šťastie

Peniaze vládnu svetu. Bohužiaľ. Potrebujete niekde bývať, niečo jesť a je veľmi vhodné, ak nechodíte nahí. Peniaze vám môžu zabezpečiť pohodlný a komfortný život na vysokej nohe a dokonca aj určitý pokoj na duši, že nemusíte predať obličku, aby ste mali z čoho zaplatiť účty a kúpiť dcére učebnicu angličtiny. Ale šťastný život stojí na úplne iných hodnotách. Rodina, mamine objatie, babkine buchty, dedove príhody z vojny a z hôr. Priatelia, výlety k jazeru, či malé posedenia pri kofole a pizzi. Láska, vrúcne bozky, hrejivé objatia, pocit byť milovaný a milovať z celého srdca. Pocity, emócie, vzťahy, ktoré budujete a spomienky, pri ktorých sa jedného dňa pousmejete. A hoci sa hovorí, že vždy je lepšie revať v bavoráku ako v škodovke, na smrteľnej posteli určite nebudete myslieť na to, aké parádne auto ste si kúpili, keď ste mali dvadsaťpäť. Ak budete naposledy vydychovať s pocitom, že nikomu nebudete chýbať, bude vám to srdečne jedno.

2.  Rodičia pre vás vždy chcú to najlepšie

(Ak to samozrejme nie sú nejakí alkoholickí burani, ale to je o inom.) Mnoho mojich rovesníkov „nenávidí“ svojich rodičov. Lebo ho nechcú pustiť na diskotéku, kam idú všetci kamaráti. Lebo mu nekúpia ten nový telefón, ktorý má už hádam celý kontinent. Lebo ho neberú na obed do McDonaldu každý víkend a namiesto koly musí piť čistú vodu. Ako moja mama často hovorí, sú určité veci, ktoré pochopíte, až keď budete mať deti. Keď sa budete celú noc prehadzovať na posteli a kontrolovať mobil, či vám vaša dcéra nepíše narýchlo smsku, že ju niekto naložil do kufra auta a vezie nevedno kam. Keď si odtrhnete od huby aj to posledné, aby ste našetrili synovi na tú novú konzolu a on si o mesiac vypýta novú. A so slovami: „Si najhoršia mama na svete,“ buchne dverami svojej izby. A keď so zlomeným srdcom a slzami na tvári pozriete na svoj stav bankového účtu, kde dvadsiateho svieti dvojciferné číslo. Potom tomu asi budete rozumieť. Ja ešte nemám deti a v blízkej dobe žiadnych krpcov ani neplánujem. Ale viem, že moja mama by mi dala prvé aj posledné. Tak si nabudúce láskavo dvakrát rozmyslite, keď budete najbližšie pred partiou vyrukovať, že „foter je kokot, dneska mi nedal ani cent.“ Lebo vašich rodičov to mrzí, aj keď to nepočujú. A vás to jedného dňa bude mrzieť tiež.

3.  Vzťah treba budovať na úprimnosti a dôvere

Ak už na začiatku vzťahu doňho nejdete s čistým štítom, nemôžete to očakávať  ani od vášho partnera. Ak na diskotéke pokukuješ po každom druhom a flirtuješ si do radu, zatiaľ čo na teba čaká frajer s večerou, pravdepodobne si nevďačná koza. Ak vypisuješ všetkým svojím „kamarátkam“, aké majú fajné rite a potom donesieš frajerke kvety, aby si sa aspoň sám pred sebou vykúpil z tých výčitiek, pravdepodobne si nevďačný idiot. Úprimnosť je základ, ak máš niekomu zahýbať a klamať, potom je úplne zbytočné udržiavať s týmto človekom vzťah. Buď ti neučaroval natoľko, aby si sa nevenoval aj ostatným alebo nie si vnútorne vyzretý a pripravený na vážny vzťah. Obidve možnosti sú v poriadku, veď všetci sme len ľudia. V poriadku nie je to, ak aj napriek tomu umelo udržiavate vzťah, v ktorom vy ste nečestní a tým bránite vašej polovičke nájsť si partnera, ktorý by jej dokázal dať všetko, čo potrebuje. 

4.   Komunikácia je stredobodom vesmíru

Či už v súkromnom alebo v pracovnom živote, jedného dňa sa celá vaša budúcnosť bude odvíjať od toho, či si otvoríte ústa.
Veľa vzťahov krachuje na tom, že partneri medzi sebou nekomunikujú. Nevedia si povedať veci, ktoré v danej chvíli povedané byť potrebujú a potom sa to už len nabaľuje. A v nepriamej úmere s komunikáciou prichádza žiarlivosť. A so žiarlivosťou hádky a s hádkami problémy a tam sa to buď konečne začne riešiť alebo to končí nadobro.
V pracovnom kolektíve taktiež nikto neocení vaše nápady, ak ich nikomu nepoviete. Nebojte sa povedať, čo si myslíte. Ľudia nehryzú, to robia zvieratá. Ľudia komunikujú. A pokiaľ medzi vami nie je jazyková bariéra, tak výsledkom komunikácie by malo byť pochopenie zo strany vášho šéfa/kolegu/koňa/kohokoľvek. Alebo vás pošle dokelu. No a čo, to sa stáva. Ale aspoň nebudete po zbytok života žiť s myšlienkou, že možno ste mohli byť úspešní, a kupovať rožky v akcii.

5.  Ľudí treba akceptovať takých, akí sú

Nemôžete vstupovať do vzťahu s tým, že idete toho druhého meniť. Či už je to vzťah partnerský, priateľský alebo hocijaký iný. Jednoducho sa nemôžete spoliehať na to, že sa to zmení. Ak je váš frajer tvrdohlavý celých päť rokov, čo spolu chodíte, po svadbe to bude navlas rovnako. Ak sa človek zmení zo svojej vlastnej vôle, z lásky k vám, je to jeho rozhodnutie. Ale to rozhodnutie musí každý urobiť sám a spoliehať sa na to, že tento bod príde, nie je veľmi dobré.

Moja mama ma vychovala dobre. Vďaka nej som tým, čím som. Človekom s vlastnou hlavou a veľkým srdcom. Ďakujem. 







Google+ Followers