On... #MILUJEM


Milujem ako ráno vonia. Akoby vôbec nespal, len sa desať minút predtým, ako som rozlepila oči, upravený šupol ku mne pod perinu a predstieral, že tam ležal celú tú dobu. Len vlasy má trochu strapaté a pár neposedných prameňov vzadu odoláva gravitácii.
Milujem ako si natiera rožky a sype Granko do čokoládového jogurtu. Aby bol ešte čokoládovejší.
Milujem, keď robí raňajky aj mne a ja nemusím ráno pohnúť ani prstom.
Milujem, keď spolu jeme, žijeme, milujeme sa.
Milujem jeho dotyky, jeho prítomnosť v mojom živote, v mojej posteli, jeho papuče v mojej chodbe, jeho pery na tých mojich.
Milujem všetko, čo so sebou priniesol. Horkastú vôňu holiacej peny aj trpký a omamný zápach z cigariet. Aj ten decentný zmätok v živote, ktorý sa naňho ako žuvačka nalepil kdesi po ceste a on sa jej nevie zbaviť. Aj ten milujem.
Aj to, že neľúbi syr, ale na pizzi a v toastoch áno, aj to, že ľúbi párky, ale v šošovicovom prívarku ich nezje. Aj to, že neje hríby, olivy a vlastne nič dobré, takže beztrestne môžem mať celú pizzu len pre seba a hodiť to naňho.
Milujem ako papá, ako dýcha, ako chodí. Milujem celú jeho existenciu, jeho bytie. Jeho dušu, aj to, čo preniklo na povrch.
Milujem jeho a milujem aj to, kým som, keď som s ním.
Milujem to, že zo mňa robí dobrého človeka, že nevidí, aký príšerný, sebecký a zákerný tvor v niektorých momentoch som. Že vo mne vidí krásnu a inteligentnú ženu. Že na mňa nehľadí z výšky ako na dieťa, ktoré treba dovychovať. Aj keď je starší. Aj keď by mohol.
Nepozerá na mňa očami nadradeného rodiča, ale očami rovnocenného partnera a milujúceho chlapa.
Milujem ho tak veľmi, až sa mi občas zježia chlpy z toho, že sa rútim nevedno kam a nedokážem to kontrolovať. Ani zastaviť. Len sa pozerám vôkol seba a užívam si, že riadenie za mňa prebral niekto iný. Niekto tam vyššie, kto vie, ako to všetko skončí a dáva na mňa pozor. Nemôžem zmeniť smer ani rýchlosť jazdy, ale môžem vstrebávať všetky tie nádherné momenty a pocity, ktoré mi ponúka. Môže to trvať večne alebo len zlomok sekundy, tak predsa musím prijať všetko, čo sa do mňa zmestí. Všetku lásku, šťastie, pochopenie, všetky skúsenosti, bolesti, pády. Radosti. Malé či veľké. Na tom vôbec nezáleží.
Milujem ho tak veľmi, že občas neviem dýchať. Je to ako tornádo, ktoré má spína vo svojom hrozivom objatí a ja sa nedokážem z neho vymaniť. Nie preto, že by bolo pohlcujúce ako pohyblivý piesok a každým ďalším pohybom by som sa len kĺzala nižšie do jeho útrob. Ale preto, že je hebučké a príjemné. 
A vonia ako domov. 


2 komentáre: